Tradičné slovenské Vianoce a Silvester sú okrem iného typické prehýbajúcimi sa stolami. Tieto Vianoce ani pre mňa neboli v tomto iné a ako nutkavý prejedač som to s jedlom opäť raz nezvládla. Neuľahčila som si to ani tým, že vrámci príprav rada pečiem a chystám pre rodinu (a samozrejme zrejme hlavne pre seba) veľa druhov a veľké množstvá, som predsa dobrá gazdiná.
Ináč tomu nebolo ani na Silvestra, keď už počas dňa mi od kamošiek chodili fotografie či už z prebiehajúcich kuchynských príprav na oslavy konca roka, alebo už priamo hotové plné stoly, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani kvalitná cateringová služba. Otázku “koľko ľudí k vám príde?” som si tentoraz odpustila – jednak je predsa lockdown a taktiež, pamätala som si, že som už v minulosti som príslušné hostiteľky nechtiac touto otázkou uviedla do rozpakov, keď odpoveď bola “nikto, iba my štyria”. V programe OA som necelý rok, takže to, že som nutkavý prejedač, už mám sama pred sebou úprimne priznané. Preto som celý deň zvažovala, ako naložiť nielen s prichádzajúcimi foto-inšpiráciami ale aj mojou vlastnou tradíciou urobiť túto noc výnimočnú – ako ináč jedlom. V duši som cítila, že prehýbajúce stoly pre nás štyroch už naozaj nie sú v poriadku. Zvolila som teda alternatívu menšieho zla – v obchode som “pre deti” (snáď nie pre seba!) nakúpila pár balíkov slaného, a upiekla „len“ jeden druh niečoho slaného. Bola som na seba hrdá, že predsa len nastal v mojom spôsobe uvažovania nejaký posun. Ako veľmi som sa mýlila.
Bolo cca 21.00 h a ja som si uvedomila, že som v obývačke sama a kŕmim sa všetkým tým, čo som pre nás štyroch nachystala. Staršie dieťa sa hralo na PC a muž uspával mladšie – nevyzeralo to, že by sa niektorý z nich v blízkej dobe mal v pláne k mojej oslave pridať. V telke nič nebolo. V jednej ruke som teda držala mobil a prezerala sociálne siete, či sa niekomu inému v živote nedeje práve niečo oveľa zaujímavejšie (moja závislosť číslo 2) a druhou rukou som sa kŕmila bez toho, aby som do toho taniera čo I len pozrela. Ak by mi tam niekto medzitým nastrčil ešte hýbajúceho sa kraba, všimla by som si to až príliš neskoro.
Zrazu som však precitla. Pýtam sa samej seba: “a ty čo akože robíš moja???!!!”. Žalúdok už hlásil
poriadny diskomfort, o psychike ani nehovoriac.
V tej chvíli mi napadlo, že niekomu zavolám. Inému členovi OA – inému prejedačovi. Bolo mi jasné, že moja noc sa už zachrániť nedá, bola som zo seba znechutená. Možno sa nám ale podarí sa navzájom nejako povzbudiť? Alebo to bude len fajn rozhovor a zaprajeme si všetko dobré do nového roku. Za ten telefonát som vďačná. Keď kolega prejedač telefón zodvihol, dozvedela som sa, že v snahe ochrániť sa pred nástrahami, ktorým som ja neušla, sa zašil v práci a radšej tam upratuje a doháňa resty – v silvestrovskú noc (!). Celé mi to došlo – akí sme voči jedlu skutočne bezbranní. Niektorí sa snažíme ubrániť sa zubami-nehtami, prácou, upratovaním…. iní si pokojne strelíme gól do vlastnej brány bez možnosti vyhovoriť sa na iných. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že to nie ja idem ratovať jeho abstinenciu od prejedania sa, ale on zachráni tú moju. Po našom rozhovore som si dala žuvačku a od toho momentu, až do konca noci som už do úst nedala ani jedno jediné sústo ničoho. Síce nemôžem povedať, že som v silvestrovskú noc 100% abstinovala od prejedenia, ale nástroj “telefonovanie” ma zachránil od absolútnej fyzickej a psychickej katastrofy. Spať som šla s relatívne prázdnym žalúdkom, fantastickým pocitom zo samej seba – prvýkrát, odkedy si pamätám, som nešla spať prejedená, nafúknutá, boľavá na tele a na duši. A za to ďakujem. Viem, že jedna lastovička jar nerobí. Ale skutočne verím, že takýchto “precitnutí” spojených s ochotou prestať robiť to čo robím, bude v budúcnosti viac a viac.
Anonymná prejedačka, 1. 1. 2022