Oficiálne vyhadzujem svoju hlavu. Už nebude mať žiadny vplyv na rozhodnutia týkajúce sa môjho tela a stravovania. Prečo? Pretože je to len bábka ovládaná závislosťou.
Dnes som sa postavila na váhu. Po mesiaci dodržiavania plánu. Po mesiaci, ktorého cieľom nebolo vôbec schudnúť, ale naučiť sa jesť podľa plánu, rozpoznať spúšťače a vniesť do svojho života a stravovacích návykov určitý rytmus a rovnováhu.
Napriek tomu som bola zvedavá, tak som sa postavila na váhu.
Vážim o 2 kilá menej ako pred mesiacom. Vzhľadom na to, že sa nesnažím schudnúť a jedným z mojich cieľov nie je hladovať, je to skvelý výsledok.
A moja hlava?
Začala sa správať ako totálna závisláčka.
Hľadám najpriateľskejšiu dlaždicu v kúpeľni, kde váha ukáže ešte nižšie číslo. Pred vážením ani nepijem, aby som náhodou nepriberala ani gram. Vstúpim na váhu s pocitom, že ak som od minuleho váženia zázračne nezhodila aspoň 30 kíl, je to fatálna porážka.
Viem, že čísla pre mňa teraz nie sú dôležité. Že nechcem rýchlo schudnúť. Ale moja hlava sa zasekla na jednej a tej istej myšlienke.
Začali tri hodiny absolútneho strachu. Že som nula. Že to aj tak nezvládnem. Že všetci vieme, že som už dávno stratila vôľu. Hrozné, všetko pohlcujúce pocity, že som menej ako handra na podlahe.
Logicky to však vôbec nedáva zmysel.
Vytvorila som si jedálny plán a už mesiac sa ho držím. Zistila som, čo ma spúšťa, a učím sa žiť tak, aby som sa tomu vyhla. Bola som na 13 stretnutiach. Našla som si sponzora a urobila prvé dva kroky. Píšem akčné plány. Píšem denník vďačnosti a modlím sa niekoľkokrát denne. Za posledný mesiac som urobila viac práce ako za predchádzajúce tri roky.
Ako na to reaguje moja myseľ? „Vzdaj to, veď vieš, že to aj tak nedokážeš.“
Tak to je všetko, moja hlava je jednoducho vyhodená. Pokiaľ ide o jedlo a starostlivosť o moje telo, jednoducho nemôžem veriť ani slovu, ktoré povie. Musím hľadať podporu inde.
V skupine – áno.
So svojím sponzorom – áno.
S Bohom – áno.
V mojich plánoch – áno.
Pri práci na krokoch – áno.
V mojej vlastnej hlave – nie.
Je to zvláštny pocit, keď nemôžem veriť svojim vlastným myšlienkam. Je to, ako keby som nebol vo svojom vnútri, ale ako keby tam žil nejaký parazit.
Ako keby som bola schizofrenička a nevedela, či to, čo si myslím, je skutočné.
Je to naozaj zvláštne.
Ale je to jediný spôsob, ako sa naučiť žiť zdravo.
Hlava, máš padáka. Daj sa cez to.
Anonymná prejedačka
